04. ELIZABETTA - Autor: Mário Polonyi

„Vykupujeme staré radiátory, staré motory, staré chladničky, staré pračky...“

Hučanie reklamného textu postupne tíchlo. Opäť bolo počuť vtáky a cirkulárku na starom dvore. Eliška sedela polonahá pred zrkadlom. Ešte by si možno mohla trochu prifarbiť mihalnice...inak bola so sebou spokojná. Bolo skoré predpoludnie, slnko ešte nestihlo poriadne vyhriať vzduch. Preto tie zdurené bradavky. Po jednej si prešla palcom. Bola drsná ako mačací jazyk.

„Eli, raňajky sú na stole!“

„Idem!“

Vedela, že kým sa oblečie a príde do kuchyne, mlieko bude dávno studené a mama na ňu zase nahučí. Párkrát si už povedala, že vstane skôr, že raňajky spraví sama a zakričí ona na mamu. Lenže budík vždy vypla a ostala ležať, kým nebolo neskoro.

Mama vstávala s kocúrmi, a tí sa nedajú vypnúť ako budík. Najprv sa dlho a sústredene pozerajú spiacemu do tváre. Videla mamu, ako raz otvorila oči a zbadala päť centimetrov od nosa obrovskú zvedavú ušatú hlavu. Myklo ju a určite by bola zvrieskla, ale nechcela zobudiť otca.

Otcovi závidela. Nikdy nemusel vstávať na budík, ale vždy bol hore už o šiestej, aby mohol vyprevadiť mamu do roboty. V tomto ho vôbec nechápala. Zakýval mame dolu schodmi, zavrel dvere a už si neľahol.

„Vykupujeme staré radiátory, prevodovky, elektromotory...“

Vyhádzal kocúrom zo záchoda hovná a koláče moču a išiel si zabehať. Vracal sa zadýchaný a spotený a usmieval sa na všetky strany. Raz skúsila ísť behať s ním, ale prežívala to ako jedno veľké utrpenie. Nedostavil sa žiadny závratný pocit radosti. Dokonca jej bolo horšie ako predtým, napínalo ju na kašeľ a boleli ju členky. Otec si vedľa nej hopkal ako srnec a ukazoval jej rastlinky a chrobáky, ktoré ju vôbec nezaujímali.

„Eli!“

Vošla do kuchyne.

„Tak čo je s tebou zase? Pozri sa na to mlieko. Máš ho studené. Ale tak ti treba, budeš tu sedieť, kým ho nevypiješ. Ja utekám do roboty, ha! Dve minúty! Čaute, prídem...“

Predstavila si otca, ako stojí vo dverách a máva. Prečo to robia? Susedia sa im smejú, že z toľkej lásky raz umrú. Určite umrú. Potom by vstávala minimálne o hodinu neskôr, mlieko by vôbec nepila, určite by nechodila behať a kocúrov by si nechala, iba ak by prestali srať tie smradľavé hnedé klobásy. Strašne ich nemala rada. Hocikam sa pohla, všade na ňu niektorý striehol. A stačilo, aby sa naňho trochu milšie pozrela, a hneď sa vystrel hore bruchom. Potom ho musela škrabať pod krkom a popod pazuchy. Slastne sa pritom vrtel, najprv ukázal, aký je dlhý, potom aký je široký a nakoniec sa jej zahryzol do zápästia a dokopal ju do predlaktia. Mala ruky samú chrastu. Raz sa jej už učiteľka pýtala, či jej doma niekto nerobí zle, tak jej povedala pravdu. Že kocúri sú hraví a mama im nechce ostrihať pazúry, aby náhodou chudáčikovia nespadli zo sedačky. Hajzli. Koža na sedačke vyzerá ako Ježišov chrbát. Visia z nej pásy a cverny, spolužiaci na nej nechcú sedávať. Radšej k nám ani moc nechodia, určite si myslia, že nemáme na poriadny nábytok. Otec sa síce tvári, že má nejaké peniaze, ale ktovie odkiaľ. Celý deň nič nerobí, iba sedí za počítačom a voľačo píše a večer sem tam ide do nejakého podniku. Čo môže mať? Behá v deravých teniskách, nosí vyšúchané kapsáče...Musí to raz mame povedať. Ktovie, ako vyzeral, keď sa stretli...určite sa kvôli nej fintil, chodil v čiernych topánkach od Baťu a nosil kockované kravatle.

„Elizabetta...“

„Oci, idem do školy.“

„OK. Dones samé jednotky.“

No to určite. Zase je na Facebooku a vníma ju tak na pol ucha.

„Elizabetta...“

Na dohľad zo spálňového okna išla ešte smerom k zastávke, potom sa pustila pomedzi domy. Za starým dreveným kostolom vybehla nedokončeným schodišťom a bola v lese. Včera tadeto nemohla ísť, niekomu uletel roj včiel a ostal ležať na chodníku...Bála sa, lietali okolo ako splašené. Ale počkal ju. Aj dnes ju čakal. Teda...doteraz sa jej síce neukázal, iba občas zašepkal jej meno, ale cítila ho. Bol ako vietor s neviditeľnými rukami, lietal okolo nej, dvíhal jej sukňu, párkrát nazrel aj pod blúzku. A dotýkal sa, vedel sa dotýkať ako nikto. Chalanom sem tam dovolila, aby si postískali alebo plesli, ale tí mali ruky ako kusy dreva. Bolelo a urážalo.

Nastúpila mu do priesvitnej náruče. Chvíľu sa s ňou iba točil, potom ju vyniesol vysoko hore a pustil sa smerom k rieke. Robil pritom premety, pohadzoval si ju ako vrece, raz ju nechal padať, potom z ničoho nič priletel a vzniesli sa zase do výšky.

Na školu si vždy spomenula, až keď ju zložil na chodníku pri dome. Bolo neskoro, čas tak na príchod domov a na učenie. Otec bude určite doma. Ten je stále doma.

Vošla do predsiene a zložila nepoužitý vak na nízku skrinku.

„Čau, koľko?“

Čo koľko?

„Čau, doma si?“

Jasné že je doma. Kde by bol?

„Nuž a? Koľko?“

Akých koľko?

„Čo koľko?“

„Však jednotiek, nie?“

Tak nebol na Facebooku. Alebo bol a má ženský mozog. Hej, to bude ono.

„Dnes sa neskúšalo.“

„Však dobre, keď sa neskúšalo, ale mohla si sa prihlásiť a povedať Pani učiteľka, sľúbila som môjmu milovanému ockovi jednotku, môžem odpovedať?“

No to iste. Otec mal niekedy nápady ako jej spolužiaci. Ktovie, či sa vie mamy pekne dotýkať...

Odišla do svojej izby a privrela dvere. Vedela, že za ňou nepôjde. Otec bol veľmi jemný človek, keď sa k nemu niekto začal správať hrubo, hneď sa stiahol do seba. Počula ho síce už aj kričať a nadávať, ale to bol fakt vytočený. To bolo tuším vtedy, keď mu poslali holiaci strojček a kuriér chcel, aby podpísal nejakú zmluvu. Potom sa zhruba týždeň za seba hanbil a chodil behať za tmy. Keby sa tak dozvedel...To by ju inak zaujímalo, či by sa naštval alebo stiahol do seba.

Mama prišla až večer. Otec zatiaľ ožehlil a uvaril párky so syrom. Tento týždeň už druhý raz a zase sa tváril, že majú kráľovské hody. Zajedal ich tučnými kusmi chleba a keď skončil, nenápadne grgol pod ľavú pazuchu, previnilo sa zachichúňal a potľapkal sa pestovanými rukami po bruchu. Kým umývala riad, išiel vystískať mamu. Nazývala ho tými ich vymyslenými prezývkami, veselo sa smiala a vôbec sa netvárila, že bola desať hodín v robote. Oni sú úplne mimo? Spolužiačky jej každý deň v škole hovorili, ako sa ich rodičia každý večer pohádajú kvôli blbosti, potom pozerá každý svoju telku a idú spať inokedy, aby sa náhodou nestretli v kúpeľni. Otec s mamou nie. Keby nebola doma, určite sa spolu aj sprchujú. Raz ich už nachytala, keď sa vrátila skôr z tréningu. Taká malá vaňa a oni tam boli naložení dvaja. A to teda otec nie je žiadny drobček, vyzerá ako zápasník, len keby sa stále tak dobrosrdečne neusmieval.

 

Keď sa v jej izbe zhaslo, otec sa otočil k mame.

„Si tu, koník môj hrivnatý?“

„Čo by si rád?“

„Nič dôležité. Len sa mi v poslednej dobe zdá, že tá naša Eliška je nejaká zvláštna.“

„Áále, nič jej nie je. Je presne taká, aké má dievča v jej veku byť.“

„Myslíš? Ja len že nemá žiadne kamarátky, nikto za ňou nechodí a ani ona moc nechodí von. By som tak povedal, že sem tam by mohla vypadnúť a prísť neskoro, aby som jej mohol akože vynadať a byť potajomky hrdý, že už sa búri, už si ide svojou cestou.“

„To je pravda. Možno je len samotárska povaha, celkom ako ty“, natiahla k nemu ruku a pomačkala mu krk. Slastne zachrochtal a potichu si sľúbil, že skúsi Elišku trochu pozornejšie sledovať.

 

„Oci, ahoj, letím na bus.“

„Ahoj“, tváril sa, že sa intenzívne sprchuje. Mal pustenú vodu a stál za závesom komplet oblečený. Len čo buchli vchodové dvere, vydal sa za ňou. Chvíľku išla smerom na zastávku, potom mu zrazu zmizla za rohom. Kým tam dobehol, stratila sa v úzkej uličke medzi domami.

„Kurva jeho“, zahrešil si sám pre seba. Vybehol hore kopcom, ale neskoro. Bola preč.

 

„Elizabetta...“

Ovinul ju ako plienka detský zadok. Aj sa rovnako cítila, úplne v bezpečí. Začal okolo nej obtekať, radoval sa z každého chĺpka na jej paži, dvíhal jej ich, zase uhládzal, prefukoval cez otvory na tričku aj na rifliach. Bol horúci ako fén. Dnes si nedala podprsenku, pamätala sa, že včera jej zametal okolo hrudníka a ďalej sa nedostal. Všimol si to. Práve keď sa vybral po bruchu smerom k brade, objavil jej čerstvo sformované prsia. Na okamih úplne znehybnel. Predstavovala si, že sa opája jej krásou, trošku aj zapochybovala, či sa mu páčia, ale keď sa na ne vrhol a povysával ju od jedného pleca po druhé, na všetky pochybnosti zabudla.

„Čo tu robíš?! Eli, čo to tu kurva jeho robíš?“

Otec!! Otec povedal kurva? Otvorila oči. Pochopil, čo sa zhruba dialo, ale nepochopil, s kým.

„Šibe ti? Prečo nie si v škole?“

Práve keď sa nadýchla, že narýchlo skúsi vymyslieť nejakú výhovorku akože dnes sa neučí alebo tak, otcovi sa nadulo tričko a vzniesol sa ponad kríky. Vyzeral prekvapene, ale asi sa zatiaľ nebál. Pokúšal sa zistiť, o čo ide, mával rukami vo vzduchu a kopal okolo seba. Nakoniec ostal visieť na starej borovici úplne nahý, šaty mu odleteli na okolité stromy a pohodlne sa pousádzali po vetvách.

Eliška sa pomaly spamätávala.

„Oci, si v pohode?“

„Jasné, nerob si starosti, Eli. Možno akurát slnečné okuliare keby si mi mohla priniesť...“

Otec bol smiešny. Celé jeho obrovské telo viselo dvadsať metrov nad zemou. Pomaly sa začal spúšťať na zem.

„Zbehneš mi teda pre nejaké trenky?“

Eliška prikývla a rozbehla sa domov. Keď sa vrátila, otca nebolo. Otvorila ústa, že naňho zavolá. Veľká ruka jej odzadu pristála na tvári a umlčala ju.

„Ticho. Daj sem.“

Rýchlo sa obliekol.

„Toto mamine ružové tričko si si mohla odpustiť.“

Zase sa jej zdal smiešny.

„Bol tu, vrátil sa.“

„Kto?“

„No však tvoj nápadník.“

Chcela sa zatváriť nechápavo, ale prevalcoval ju pyšný úsmev.

„Požiadal ma o tvoju ruku.“

Srdce jej zamrelo. O ruku? Však má šestnásť. O ruku? O ruku?!?

„Vysvetlil som mu, že bude musieť počkať, kým dokončíš školu.“

Hodila sa mu okolo krku. Chvíľu ju stískal, potom sa nešikovne vymotal z objatia a tváril sa, že si súrne potrebuje previazať šnúrky na pravej topánke. Eliška sa zatiaľ zasnívala, takže z ciest po cudzích svetoch ju vytrhla až tatova silná ruka. Zobral ju pod pazuchu a išli spolu domov.

Večer sa záclona na Eliškinej izbe jemne zachvela.

„Elizabetta...“